Analýza zlyhania plastov a kovov

Poruchou môže byť skorá prestávka; zmena farby; nepríjemný zápach; deformácia; nežiaduci vzhľad povrchu; problémy s adhéziou; infekcia; alebo všeobecne správanie, ktoré akosi nezodpovedá špecifikácii.

Analýza porúch sa zvyčajne začína vyšetrením časti, zvyčajne pomocou mikroskopických metód. Pri fyzickej poruche môže povrch trhliny poskytnúť informácie o povahe poruchy, napríklad o tom, či je časť krehká alebo tvárna, alebo je výsledkom praskania v prostredí (ESC). 

Ak existuje podozrenie na chemický útok, je možné použiť chromatografické techniky na zistenie prítomnosti rozpúšťadla alebo inej zlúčeniny, ktorá by mohla časť rozbiť. Okrem toho je možné vykonať analýzu aditív chromatografickými metódami, ak existuje podozrenie na určité typy degradácie.

Môže sa použiť analýza molekulovej hmotnosti dobrých a zlých častí na overenie, či došlo k degradácii.

Termickou analýzou (DSC) je možné hľadať rozdiely v tepelnej histórii, ktoré sa môžu vyskytnúť pri variáciách kryštalinity. Kryštalinita môže ovplyvniť mechanické vlastnosti.

Spektroskopia nukleárnej magnetickej rezonancie (NMR) sa môže použiť na materiály, ktoré sú zmesami alebo kopolymérmi, na overenie správnych pomerov zložiek.

V niektorých prípadoch sa môžu vykonať mechanické testy na overenie režimu podozrenia na poruchu. Môže byť tiež dôležité skontrolovať plnivá.

Dôrazne sa odporúča poskytnúť známu „dobrú“ vzorku na porovnanie s chybnou časťou. 

Okrem toho môžu byť užitočné akékoľvek informácie o vlastnostiach a zložení produktu.